.

.

21. 1. 2017

Poradna


Vychovať dieťa musí rodič. Škola mu v tom môže akurát tak pomôcť
Jaroslava Koníčková
Etopéd a špeciálny pedagóg PaedDr. Zdeněk Martínek sa už vyše dvadsať rokov zaoberá šikanou v detských kolektívoch a skúma agresívne správanie detí. Okrem toho prednáša učiteľom o tom, ako pracovať s agresívnymi deťmi. Je tiež autorom knihyAgresivita a kriminalita školní mládeže.
Mnoho ľudí si ešte stále myslí, že za výchovu detí je zodpovedná škola. Toto platilo možno niekedy v minulosti. V dnešnej dobe  sa však odborníci na výchovu pozerajú úplne ináč. Zdeněk Martínek jednoznačne tvrdí„Vychovať dieťa si musia rodičia. Škola môže vo výchove urobiť len kozmetické úpravy.“ Zároveň však dodáva:„Pretože stúpa agresivita detí, snažíme sa učiteľov naučiť porozumieť dôvodom takéhoto správania a zároveň ich učíme takéto správanie korigovať a pomáhať deťom vymaniť sa z negatívnych foriem správania. Keď učiteľ pochopí, prečo sa dieťa správa agresívne, vie lepšie s takýmto dieťaťom pracovať.“
Pre dokonalé pochopenie tejto zložitej problematiky je najideálnejšie prečítať si spomínanú knihu alebo navštíviť seminár, ktorý PaedDr. Zdeněk Martínek pre učiteľov pravidelne organizuje. Dnes sa pozrieme len na najzákladnejšie spôsoby, ako pracovať s agresívnym dieťaťom.

 1.Keď je dieťa v emočnej agresivite, nechajte ho, nech sa upokojí
Emočná agresivita je stav, keď je žiak nejakým spôsobom podráždený. Tento stav spôsobilo silné napätie alebo silný podnet. Ten podnet je veľmi silný. Pod jeho vplyvom žiak jedná pod vplyvom prvej signálnej sústavy a začne zúriť. To je stav, keď búcha, kričí, kope a môže sa začať aj biť. Snaží sa dostať adrenalín von. V takejto situácii je najhoršie na žiaka hneď zareagovať. Takto by sme agresivitu len zvyšovali. V takomto prípade je potrebné nechať žiaka chvíľu osamote a dať ho napríklad do inej miestnosti a nechať ho tam, nech sa vyzúri.

 2. Rozprávajte sa so žiakom o tom, čo  agresivitu spustilo
Keď sa žiak upokojí, nastáva čas na rozhovor. Nie je vhodné do žiaka kričať, vyčítať mu, čo urobil a vyhrážať sa mu hneď trestom. Najdôležitejšie je v pokoji sa porozprávať o tom, čo jeho agresívne správanie spôsobilo. „Ono to nie jednoduché, učiteľ nie je robot, je tiež len človek a má určité emocionálne nastavenie a určitú náladu v ten ktorý deň. Tieto praktiky sa nedajú naučiť zo dňa na deň. Väčšinou je to otázka praxe, skúsenosti, ale aj snahy vedieť s problémovými žiakmi pracovať,“ dodáva Zdeněk Martínek.

 3. Nadväzujte kontakt s rodičmi a spolupracujte s nimi
„V súčasnosti čoraz menej rodičov vie naučiť svoje deti úcte k autoritám a rešpektu. Niektorí rodičia ani nechápu, čo to vlastne je. Mnoho rodičov je vo výchove úplne bezradných,“ hovorí o svojich skúsenostiach s rodičmi Zdeněk Martínek. Tiež zdôrazňuje, že práve tento typ rodičov sa chodí do školy najčastejšie sťažovať, správajú sa agresívne k učiteľom a to často aj pred očami svojho dieťaťa. Učiteľ v dnešnej dobe by mal vedieť pracovať aj s takýmito rodičmi. Ako k nim pristupovať?
  •   potvrďte im emóciu, ktorú práve majú,
  •   povedzte im, že majú právo mať práve tento pocit,
  •   že majú právo sa hnevať,
  •   a že všetko sa dá v pokoji vyriešiť.
 Keď rodičia vidia v učiteľovi partnera, ktorý im chce pomôcť a nie konkurenta, upokoja sa. V tejto fáze už sú schopní učiteľa počúvať, čo hovorí. Ak učiteľ je v konflikte s rodičom, nikdy nenájde žiadne riešenie. „Keby nebolo problémových rodičov, nebolo by problémových detí. Veď práve často rodič na učiteľa pred svojím dieťaťom nadáva. Nerobí mu problém povedať, že učiteľka je blbá a že si ju nemá všímať. Toto sa bežne deje,“upozorňuje Zdeněk Martínek. Ak toto raz rodič povie o učiteľovi pred svojím dieťaťom, nemôžeme čakať, že dieťa bude rešpektovať svojho učiteľa. Práve z týchto dôvodov je potrebné nadviazať kontakt s rodičom. Len potom môže škola pomáhať pri výchove detí a len vtedy učiteľ môže pomôcť rodičom s tým, čo vlastne oni saminezvládli. Ak rodič nechce spolupracovať, učiteľ často nemôže urobiť nič.

Čo robiť, keď rodič nechce vôbec spolupracovať a agresivita dieťaťa sa zvyšuje?
U niektorých detí sa okrem emočnej agresivity vo výraznej miere prejavuje aj fyzická agresivita, ktorá sa prejavuje v podobe kopania alebo bitia iných detí. Ak je dieťa staršie, napadnutý môže byť aj učiteľ. Aj také prípade sa už stali. Zdeněk Martínek ma na tento problém jednoznačný názor: „V tomto prípade musí dôjsť k zmenám v celom systéme. Učitelia by mali mať väčšie právomoci a takéhoto žiaka by mohli aj nejakým spôsobom potrestať. Napríklad by ho mohli na pár dní vylúčiť zo školy. A v tomto období by sa o svoje dieťa staral rodič. V Nemecku je to bežná prax.“

 

Děti s volnou výchovou zažívají dva nejhorší lidské pocity. Nejistotu a bezmoc

Žádné dítě se nenarodí jako nevychovaný člověk, říká pelhřimovský etoped, přední český odborník na poruchy chování Zdeněk Martínek. „Hlavní úlohou výchovy je to, aby z dítěte vyrostl normálně fungující jedinec. Pokud má nějakou specifickou poruchu, což je například ADHD, vyskytuje se u pěti procent dětí, za to rodiče opravdu nemohou. Větší procento je těch nespecifických poruch. Opoziční vzdor, krádeže, záškoláctví, každá závislost. Tyto poruchy vznikají z 99 % nesprávnou výchovou rodičů,“ upozornil v Dobrém dopolední Tamary Peckové Zdeněk Martínek.
Pelhřimovský etoped takovým dětem říká bezhraniční, což jsou děti, které jsou v rodině nevedeny, mají volné hranice, stávají se hyperaktivními. „Najednou rodiče vidí, že si s ním neporadí, takže dojdou do nějakého zařízení, kde chtějí papír. Často přijdou, že dítě má ADHD, a my na to potřebujeme papír, jakmile ho dostanou, tak rodič má omluvu pro chování toho dítěte. On má poruchu, on je chudák nemocný, my s tím nic nemůžeme dělat, ale ostatní okolí si s tím poraď,“ popisuje praxi, se kterou se Zdeněk Martínek často setkává. 

On má problém s chováním, tady mi ho spravte, já si dojdu nakoupit a pak se pro něj vrátím  
Žádná terapie u dítěte nemůže fungovat bez intenzivní spolupráce s rodičem. „Je běžné, že rodič nám přivede dítě a řekne: prosím vás, on má problém s chováním, tady mi ho spravte, já si dojdu nakoupit a pak se pro něj vrátím. Když po tom rodiči chci nějakou změnu, v 60 % se postaví do pozice: to je ale těžký změnit,“ vypráví Zdeněk Martínek. 
Dítě by mělo od raného věku prožívat laskavou dominanci. „Já tě mám rád, dávám ti najevo svou lásku, ale jsou určité mantinely, které nepřestoupíš. Pokud je překročíš, poneseš přirozené následky. Druhá věc, která začíná za naší výchovy mizet, je zážitek ohraničené touhy. Každá touha musí být ohraničená. Není nic horšího než neohraničená touha, to znamená, že dítě po něčem touží a ví, že toho nedosáhne, to vede k sociálně patologickému chování v dospělém věku. To jsou krádeže, loupeže,“ upozorňuje Zdeněk Martínek. 

Pokud si dítě nebude vážit materiálních věcí, nemůže si vážit mezilidských vztahů 
Rodičům, kteří navštěvují pedagogicko-psychologickou poradnu, pan Martínek říká, že pokud nenaučí své dítě po něčem toužit, nenaučí ho ničeho si vážit. „Pokud si dítě nebude vážit materiálních věcí, nemůže si vážit mezilidských vztahů. To jde ruku v ruce. Moderní doba většinu rodičů tlačí k tomu, aby předčasně uspokojovali materiální potřeby dětí. Aby nebyl outsider, honem ten tablet, honem rifle. Nenecháme dítě přirozeně toužit, tím ho zbavujeme toho hlavního motoru, který nás žene dál. Proto říkám, že dítě nesmí dostat všechno hned, nechte ho si na něco počkat,“ vysvětluje Zdeněk Martínek. 
Zdeněk Martínek změny ve výchově dětí začal vnímat okolo roku 1989. „Po revoluci se povolily hranice. Máme pocit, že když dětem všechno povolíme, bude vyrůstat demokraticky. Je tragédie, když se pětileté dítě v poradně lomcuje ode zdi ke zdi. Jestliže si rodič neporadí s pětiletým dítětem, co bude dělat s třináctiletým,“ ptá se Zdeněk Martínek. 
Bezhraniční dítě prožívá nejistotu. A dva nejhorší pocity, které člověk může prožívat, je nejistota a taky bezmoc. A děti s volnou výchovou bezmoc cítí. Rodiče se k takovým dětem chovají jako k řece, které nikdo nedá koryto. A co dělá taková řeka? Škodí. Rodiče spoléhají, že to koryto dá dětem škola, ale ta to rozhodně neudělá,“ varuje Zdeněk Martínek. 
 

Žádné komentáře: